Ema
Ani neviem ako vlastne začať. Jednoducho som si počas čítania jednej knihy vymyslela, vlastne aj ja by som mohla hodiť svoje myšlienky na papier. No nie s tým zámerom, že by som chcela byť spisovateľka, k tomu mám ďaleko, ale s tým, že mám plnú hlavu týchto myšlienok, a niekedy leziem na nervy ľuďom okolo mňa, pretože som strašne ukecaná. Čo tak napísať všetko na papier, vyhodiť z hlavy? Nemyslím tým zabudnúť, ale upratať ten nekonečný chod myšlienok, napísať ich, pretože sú to podľa mňa dôležité veci, škoda je ich nechať hniť niekde v najtmavšej komore mojich mozgových dutín.
Čo vlastne chcem povedať? Čo tým vlastne sledujem? Vôbec nič a ani mi nejde o to aby to niekto čítal. I de mi o to aby som napísala vlastnú spoveď. Nie z mojich hriechov, ale z mojich bolestí a radostí.
Má tridsaťšesť rokov a niekedy pocit akoby som mala sto. Nachádzam sa v životnej etape hľadania seba samej, po tom , čo som už 16 rokov vydatá a porodila som dve deti. Dobré čo? Niekto by si pomyslel, dobré ráno, dobre že si sa zobudila. Ja mu poviem, dobré ráno, ďakujem, že som sa zobudila. Pripadám s niekedy ako šibnutá a možno aj pre niektorých som. No a čo, čo ma po nich. Čo ma po nich! Čo ma po nich! Viete čo mi to trvalo, kým so dospela k tomu, že čo ma po nich? To vôbec neznamená, že nenávidím ľudí, že sa vyhýbam spoločnosti. Práve naopak, som veľmi spoločenský tvor, bez ľudí nemôžem žiť. Umieram v samote. A pritom ju niekedy doslova vyhľadávam. Už teraz ju začínam prežívať, ale len začínam a ide mi to dosť ťažko, pretože úplne sama, sama zo sebou som veľmi málo. Stále mám okolo seba deti, manžela, toho síce pomenej, a jeho rodinu, na ktorú si stále po 16 rokoch dosť ťažko zvykám. Nie sú zlí, naopak, dobrí, len asi ja som z marsu. A moji príbuzní? No tých už bohužiaľ nemám a tu sa začína moja samota, ktorú pochopí len ten, kto stratí príbuzných a hlavne, veľmi hlavne a na prvom mieste Matku. Nikdy som nevedela, že strata mojej matky bude môj budíček a môj život sa mi postaví úplne na hlavu. Nemyslím tým, že sa idem rozvádzať, alebo niečo podobné, ale môj citový život, ten sa úplne zrútil. A to, že sa zrútil, som zistila až vtedy, keď som bola na dne. Ani teraz som sa z toho ešte nedostala, lebo prosím pekne, hociako sa to niekomu nepáči a hocikto mi môže hocičo radiť, na stratu matky sa zvyknúť nedá, to sa dá len prežiť. A to mi povedal niekto, kto stratil matku pred 32 rokmi. Vraj to si už teda mohla zvyknúť, len to jednoducho nejde, treba to len prežiť, hocijako, podľa mňa čo najveselšie, len to treba prežiť. A myslím tým hlavne sviatky, pretože od určitého času ich začínam nenávidieť. A to som si myslela, že som nenormálna a nevďačná, že sa neteším z toho, že som doma s deťmi, že oddychujeme, sviatkujeme. Vlastne som ani nevedela, čo mi vlastne je. Tak veľmi som sa tešila na sviatky, hlavne kvôli tomu, že budem doma, pretože som málo doma. A teraz ich začínam nenávidieť, pretože som veľa doma. A chytám depky. Že z čoho? No z toho, z toho úplne jednoduchého a úplne logického dôvodu, chýba mi mama. Moja milovaná mama. Moja mamina, ktorá keď žila, tak som si vôbec neuvedomovala, že je to niečo krásne a jedinečné, že ju mám. A vlastne si myslím, že si to nikto z nás neuvedomuje. Nikto z nás si neuvedomuje, čo je to mať niekoho, kým ho nestratí. A tým nemyslím to, že sa dvaja rozídu, ale myslím na smrť. Pretože keď od teba odíde manžel, alebo, dieťa, či len odcestuje, alebo odíde inde žiť, ešte vždy sa môžeš chytiť a ísť mu povedať nedopovedané a zodpovedať nezodpovedané, vyjasniť si záležitosti, alebo sa jednoducho len ospravedlniť, alebo povedať, mám ťa rád. Hoci je aj na druhej strane sveta. Ale keď ti zomrie niekto blízky, veľmi blízky, už mu nemôžeš nič povedať, ani sa ospravedlniť, ani povedať, mám ťa rád. Môžeš iba do smrti ľutovať, nič viac, nič menej. Neviem, čo je horšie, keď vieš, že ti niekto blízky zomiera, alebo keď zomrie náhle. Prežila som oboje, dokonca nie raz. Neviem posúdiť, čo je horšie, bolí to rovnako. Snáď ťa psychicky viac zničí, keď vidíš umierať niekoho, koho máš nesmierne rád a nemôžeš mu pomôcť. A keď je to matka, tak je to neopísateľná bolesť, ukrutná a neopísateľná bolesť, ktorú si vtedy ani neuvedomuješ, len ju prežívaš. Pálivou bolesťou sa stane až oveľa neskôr. A bude ťa to pápiť dosť dlho, pretože zakaždým, keď sa niečo stane, či je to radostná udalosť, alebo, niečo smutné, prvá myšlienka, ktorá sa mi objaví v mozgu je, že to dnes poviem mame. A potom hneď na to ďalšia myšlienka, ktorá pichne do srdca, vlastne už nič nepoviem, nemám komu.
Začalo sa to v roku 2005, keď sme s manželom a dvoma deťmi žili spokojne a šťastne, ako ideálna rodinka. Pustili sme sa do menšej ale zato dosť pracnej svojpomocnej rekonštrukcie domčeka v ktorom bývame. Môj manžel po práci pracoval ďalej na stavbe, pomáhal nám svokor a rodina. Už som sa tešila, nevedela som sa dočkať, kedy to dokončíme, aby som hrdo mohla celej rodine ukazovať výsledky našej tvrdej práce. Pretože som bola veľmi hrdá nato, že sme sa pre všetko namakali s manželom sami, samozrejme ž s podporou rodiny, ale vydobili sme si všetko sami, nič sme nedostali na tácke. Už som sa videla, ako budem otcovi ukazovať čerstvo vymaľované izby, ktoré voňajú novotou, a bude na mňa konečne hrdý, akí sme šikovní. Vlastne som si vtedy všeličo dokazovala, nehovorím, že som bola odporná, bola som normálna matka a manželka, ale materiálne zabezpečenie bolo u mňa na dosť dôležitom mieste. A aby každý videl, čo sme dokázali, čo máme. Teraz mi je to smiešne. A ani som netušila, že ešte pred dokončením celej rekonštrukcie všetko úplne stratí pre mňa zmysel.
Jedného dňa, skoro ráno, predtým, než by prišiel svokor ráno na stavbu, mu prišlo zle a už som ho nikdy viac nevidela a nepočula. Len na pohrebe v rakve. V ten týždeň, ako sme pochovali svokra, som sa dozvedela, že moja mama má rakovinu prsníka v pokročilom štádiu. Čiara, zlom, bolesť, zavrel sa predo mnou svet, ale ja som musela ďalej fungovať ako manželka a matka.
Presne v tomto roku v lete sa môj brat rozhodol odísť s priateľkou a jej synom pracovať a žiť do Anglicka, pretože bol po rozvode, nemal nič, ani halier, ani bývanie, nič. Vtedy ešte nevedel, čo všetko má, pretože ako odišiel, stratil matku a otca, a to bola oveľa väčšia strata, ako čokoľvek na svete.
Bolo to na jeseň, prišlo veľmi ťažké obdobie, bola som ešte na materskej dovolenke, ale chodila som brigádovať. Chodila som pracovať, najprv s myšlienkou, že si trošku privyrobím, ale peniaze akosi stratili pre mňa na význame, a tak som pracovala preto, lebo som bola medzi ľuďmi a nemusela som doma prežívať bolesť. Pochovali sme svokra, pre mamu sa začalo peklo chemoterapie a prežívania. Pre mňa tiež peklo, bolesť, strach, smútok a čo ja viem čo ešte. Spätne mi to pripadá, akoby som to životné obdobie prežívala v nejakej sivej hmle, ktorá sa mi vznášal nad hlavou, aj pred očami, a cez ktorú som videla len veľmi nejasne. A úplne som zabudla na hrdosť z našej vykonanej práce na dome, vlastne som sa tomu vôbec netešila, pripadalo mi to úplne bezcenné. Nechcela a nevedela som sa zmieriť s tým že sa to stalo v našej rodine. Vždy počuješ všetko okolo seba, počuješ o utrpení a bolesti, ale netýka sa ťa to. A zrazu to dopadne na tvoju rodinu. Pripadalo mi to ako zlý sen. A tento zlý sen trval tri roky. V nasledujúcom roku na jar, keď bola mama tesne pred operáciou, a po ťažkej chemoterapii, týždeň pred jej operáciou, zomrel otec. Z jedného dňa na druhý, opustil nás v tom najťažšom, pretože jeho organizmus to nezvládol, skolaboval. Presne na veľkú noc, na sviatky. Ja som sa mojej mamine narodila na veľkú noc, môj otec, ktorý mi bol vlastne len náhradným otcom, otčim, ale pre mňa bol otec, nás opustil presne na tento sviatok . Ale to ešte žila moja mama. Podstúpila operáciu, amputovali jej prsník, ale moja mama, akoby chytila druhý dych, akoby jej otec prenechal miesto, začala žiť. Teda sa o to snažila. Ale trvalo to veľmi málo, pretože už na jeseň jej nádor prerástol do pľúc a v ďalšom roku podľahla tejto hnusnej chorobe. Zomrela tesne pred jej narodeninami a aby to ešte viac bolelo, aby som mala ešte hlbšiu ranu v srdci, posledný raz vydýchla v piatok, v máji, keď zomierala, sa konala v škôlke slávnosť ku dňu matiek. Sedela som tam a nevedela som vôbec čo sa deje, nevnímala som ani môjho malého synčeka. Ani nemusím vysvetľovať prečo. Maminka drahá si vybrala krásny dátum svojej smrti, pretože všetko bolo tak ako vlastne malo byť. Brat bol akurát doma na desať dní z Anglicka a maminka zomrela tesne pred jeho odchodom, takže si pobyt predĺžil o týždeň, aby sme ju pochovali. Držali sme ju všetci traja za ruku, ja, mladšia sestra a brat. Odprevadili sme ju na druhý svet spolu všetci traja. Som vďačná bohu tam hore, že to takto zariadil, aby sme boli pri nej. Nebojím sa povedať, že to bol môj najhlbší duševný a duchovný zážitok za celý môj dovtedajší život. Bolo to krásne a zároveň veľmi bolestivé. To ticho, ktoré nastalo po tom ako posledný raz vydýchla, som nikdy nezažila. Vtedy som pocítila, čo je to keď odchádza duša, akoby na chvíľu zastavil čas a zhustol okolo teba vzduch. Mama bola všade, všade okolo nás a potom odišla. Trvalo to veľmi krátko, ale som mala pocit, akoby to trvalo hodinu. Nelietali záclony, nebol prievan, nič také sa nestalo, čo sa píše v románoch a neuveriteľných príbehoch, nepadol luster ani nič podobné. Bolo len krásne ticho. Nič menej a nič viac.
Po takýchto ranách osudu si človek povie, prežila som to, mám manžela, deti, ideme ďalej, musím žiť pre nich. Aj som sa tak pripravila. Teda snažila tváriť a žiť tak, že život ide ďalej, musíme ísť dopredu, nemyslieť na minulosť, žiť v prítomnosti. Duchovne som bola veľmi pripravená, ale len teoreticky. Chodila som na terapie, snažila sa liečiť dušu a uvedomovala som si, že to jednoducho takto malo byť. Moja mama si veľmi veľa vecí odopierala, žila vždy len pre iných, obetovala sa pre iných, nikdy nežila ten svoj pravý vlastný život. Tým nemyslím len materiálne odopieranie, chudobní nikdy neboli, len tak na chvíľku. Psychicky vždy len trpela, pretrpela a išla ďalej. Človek by si myslel, že sa so všetkým vyrovnala, ale to bol len klam. Všetko si v sebe ukladala, ako keď ukladáme ovocie na zimu do fliaš a v zime si na tom dobre pochutnáme. Aj mama si takto ukladala všetky svoje bolesti počas celého svojho života, do fliaš, hlboko do pivnice svojej duše. Lenže zaváraniny sa raz pojedia, alebo keď sa pokazia, tak sa vyhodia. Lenže mamine „kompóty“ sa len zavárali, dusili, lenže sa nepojedli, nestrávili a začali hniť. A ešte k tomu sa ich bála vyhodiť. Toto všetko v nej sa začalo kaziť a dopadlo to tak, že táto duševná bolesť, trápenie, ktoré sa v nej zbieralo po celé tie roky sa prejavilo ako smrteľná choroba, rakovina. A aj tú tajila poriadne dlho pred nami, pretože až teraz viem na sto percent, že hrčku v prsníku si musela nájsť už poriadne dávno. Veď rakovina nerastie rýchlo ako napríklad vyrážka. Takže všetka tá jej bolesť a celoživotná depresia ju vlastne umučili na smrť. Som si na sto percent istá, že keby nám povedala včas o tejto chorobe, o jej problémoch, všetko mohlo dopadnúť úplne inak. Mohla tu ešte byť medzi nami.
Ale nie je, či sa mi to páči, alebo nie. A až teraz, začínam cítiť bolestivú pravdu vety, ktorú som raz kdesi čítala: Dovtedy si dieťaťom, kým žije matka, keď zomrie, staneš sa dospelým.
Ako mi bolo dobre, kým som bola dieťaťom, akoby som to veľmi vrátila naspäť. A smiešne je to, ako som si myslela o sebe, že som dospelý tvor, veď mám prácu, rodinu, žijem. A teraz tak veľmi nechcem byť dospelým človekom. Ale musím, aj keď to nenávidím, pretože akokoľvek sa v nejakej situácii rozhodnem, čo bude ďalej, nemá mi to kto schváliť, alebo ma okritizovať. Alebo mi vysvetliť, prečo to tak nemám alebo mám robiť. Sme sto rokov dospelými, máme deti, rodinu, rodičov. Ani si neuvedomujeme, že pupočná šnúra bola pri pôrode odstrihnutá len symbolicky, fyzicky. Tak naozajstne sa odtrhne, keď mama odíde z nášho života. A nevieš ju chytiť a prišiť, ani zviazať. Musíš už aj duševne existovať sám. Fyzicky vieme existovať sami, ale duševne to máloktorí dokážu. Podvedome, kým žije naša mama, sme s jej dušou spojení s tou pupočnou šnúrou, pretože, vieme, že za ňou kedykoľvek môžeme ísť. A to nemusíme mať s mamou úplne vrúcny vzťah. Ani my sme neboli s mamou super kamarátky, nehovorili sme si všetko, dokonca sme jedna druhú často ranili. Ale vždy tu bola, kedykoľvek som mohla za ňou ísť, ospravedlniť sa jej, a život išiel ďalej. Jednoducho, vždy bola.
Taká jednoduchá veta: Ema má mamu. Učili sme sa ju ako prvú vetu v škole. A aký má obrovský význam! Zamyslel sa niekto vôbec nad tým? Veta, ktorá ťa sprevádza celým životom, vlastne ten jej obrovský význam. Keď už tú mamu nebude mať, veta bude znieť : Ema. Hrozná veta, nepáči sa mi to, a musí, lebo to je holá pravda. Som Ema, bez mamy. A strašne to bolí.
Život ide ďalej, a Ema, hľadá samu seba. Má okolo seba všetko, dobrého manžela a krásne deti. Je šťastná, má rada život, krásu, ľudí, predsa niečo hľadá, niečo, čo jej nikto nepomôže nájsť. Len ona sama.
Pre ňu platí v živote nová veta: Ema hľadá samu seba....