Choď na obsah Choď na menu
 


Farby a pocity

9. 10. 2010

Otvorme oči

 

Každý deň sa okolo seba pozeráme, keď kráčame, keď sme v činnosti, pozeráme sa dopredu, dozadu, vpravo, vľavo, máme otvorené oči. Vidíme všetko farebne, samozrejme s výnimkou farboslepých ľudí, alebo slepých. To je však iná téma, pretože oni vnímajú farby citmi, alebo iným zmyslom, cítia farebne.

Teraz tu ide farby, nie ako také, pokúsim sa ich rozpísať ako duševné pocity, predstavy a fantázie. Som farebne cítiaca bytosť. Pokúsim sa preložiť moje dúhové emócie do slov.

 

 

Biela, krásna, kryštáľovo čistá, takmer priesvitná. Predstavím si vodu, more, vodopád, sneh, bielu košeľu, biely mráčik na oblohe. Všetko také čisté a nedotknuté. Biela je symbolom čistoty a nedotknuteľnosti. Stačí si len predstaviť, keď som ako dieťa, potom ako nasnežilo, vybehla von. Chcelo sa mi skočiť do krásneho zasneženého trávnika. Sneh ho úplne zakryl. Vždy som na chvíľku postála, bolo mi ľúto poškodiť ten krásny čistý snehový výkres. Tam by sa dalo maľovať! Tak som koľkorát vyšľapala do snehu dajakú tvár, zvieratko, alebo čo ma napadlo.

 

Biela je čistá a krásna, ako forma lásky sa dá vyjadriť tiež rovnako. Čistá láska. Forma lásky, ktorej nie je na svete veľa. Teda, aspoň sa jej nerobí žiadna mediálna reklama. Je to typ lásky, ktorú nedokáže vysielať každý. Biela je láska, ktorú si treba zaslúžiť a treba sa k nej dopracovať. Láska nezištná, nenárokuje si na nič. Matka Tereza mi prichádza na um, ako človek, ktorý ju rozdával, ale je ich určite na svet viac, len to nie sú superstar, ktoré vidíme dennodenne na obrazovke. Ona nemala nič, rozdávala však veľa - preveľa. A nechcela za to nič. Nemôže ju dostať každý a tak isto, rozdávať ju tiež nevie hocikto. Za nezištným rozdávaním tejto energie sa skrýva obrovská duševná sila, pretože človek, ktorý sa pustí cestou rozdávania tejto prekrásnej formy lásky, sa musí vzdať všetkého. Aj sám seba. To dokáže málokto.

 

V niektorých krajinách je biela farbou smrti. Znie to dosť čudne, ale je to veľmi pekné vyjadrenie prechodu na druhý svet. Keď človek zomrie, jeho duša opustí telo, ľahučká, čistá, zbaví sa všetkých pozemských bremien a odchádza do ďalšieho sveta, kde ju podľa biblie čaká len láska. Ako inak by sa ten prerod dal krajšie vyjadriť? Áno, u nás je farbou smrti čierna, myslím si , že skôr odráža bolesť zo straty. Nemýľme si to s očistou duše.

 

 

 

Podľa poradia farieb, ďalšou, ktorá sa mi zjaví, je žltá. Žltá ľalia, púpava, slnečnica a žiariace slnko. Všetko z čoho máme povznesenú náladu, dá sa vyjadriť touto žiarivou farbou. Radosť zo života, z dobre vydarenej práce,  dobrého jedla,  príjemného posedenia s priateľmi. Áno, žltá je farbou radosti, života. Keď sa tešíme, pravdepodobne plávame v neviditeľnom obláčiku žltej energie. Aké sú milé žltučké kuriatka a kačiatka? Však? A aký máme z toho pocit, keď ich vidíme? Najradšej by sme si ich poriadne postískali. To je tá žltá energia, ktorá ide zo srdca.

 

Existuje však aj nepekný odtieň žltej farby. Keď dostáva nádych zelenej. To už nie je radosť, to je žiarlivosť. Škaredá žiarlivosť, keď miesto prijímania žltej energie ju odmietame zdielať s druhým a sfarbujeme ju do zelenej. Dosť často, ľudský mozog nedokáže stráviť radosť toho druhého. Alebo nechce, neviem. Je mi úprimne ľúto takýchto ľudí, pretože si odopierajú to, čo je pre dušu prekrásna forma potravy. A potom sú z nich neznesiteľné a nespokojné bytosti. Škoda, sami ani nevedia prečo. Veď to len ich duša musí držať povinnú hladovku, ktorú jej nezmyselne nariadil pán mozog.

 

Oranžová, kvetinová a ovocná farba. Až sa mi zbiehajú slinky pri pomyslení na pomarančovú šťavu plnú slnka, tepla a leta. Prekrásna farba aktivity, života, činnosti. Všetkého čo pulzuje a žije. Prenádherná energia, ktorej cítime chuť, aj vôňu. Oranžová patrí šťastným ľuďom, ktorí milujú život, majú sa radi, pracujú, jedia, spievajú, tešia sa z každého dňa a žijú tak, akoby to bol ich posledný.

 

Detičky hrajúce sa na piesku, šťastná mamina, ktorá ich doma čaká s obľúbeným pudingom. Proste rodina, šťastie, život, energia, ktorá nemá dno, ktorá sa nikdy neminie. Energia pevného priateľstva, pohodových večerov s blížnymi, západ slnka na pieskovom pobreží. Žltá energia je radosť, oranžová šťastie, pulzujúci život. Farba pomaranča je forma energie, ktorú dokážu rozdávať tí, ktorí našli šťastie a krásu v tom, čo im život práve ponúka.

 

 

 

Ružová farba, pink, zmes červenej a bielej. Sny, túžby, predstavy, anjeli, obláčik energie, ktorý sa vznáša nad zamilovaným párikom. Nie nadarmo sa hovorí, kto sníva, je mimo reality, má nasadené ružové okuliare. Lieta. Jemný opar tejto farby nám živote pomáha ujsť trochu z každodennej reality, vstúpiť do krajiny snov a priblížiť sa k anjelom.

Anjeli sú v predstavách ružoví alebo bieli. Postavičky, mystické, vymyslené, ale nikdy nevieme, či nie sú medzi nami, či nemáme nasadené práve my tie ich krídla. Vo chvíľach, keď sme v našej vysnívanej krajine zázrakov, keď sme zamilovaní, keď „v tom“ lietame, sme pink. Krásny ružový závoj, ktorý sa nám mihá pred očami.

Príde čas, keď sa roztrhne, otvoríme oči. Prvá farba, ktorú uvidíme, je tá ktorú si sami vytvoríme.

 

 

Oheň a vášeň, láska a energia. Horúca červená, ktorá nám prúdi v žilách. Vzácna tekutina, bez ktorej by sme nevedeli žiť. Vyššia forma lásky, nie biela, čistá, lež vrelá, ktorá páli, energia ohňa v srdci. Energia tanca, zápasu boja o život, hnevu, nenávisti a vášnivej lásky. Lahodný nápoj, ktorý nám rozohreje žily a rozprúdi život. Tlkot srdca, pumpy, ktorá riadi celý náš osud. Bez tejto farby by neexistoval život, bez nej by sme bol len chladné bytosti. Teda, keby sme boli, pretože človek je jediná bytosť, ktorá sa nerozmnožuje len pudom, ale aj citom. A bez ohnivej červenej, bez energie lásky by na svete nebol počatý žiaden ľudský jedinec. Bez červenej by sme vyhynuli.

 

Prenádherná farba, s ktorou si však nemôžme zahrávať, tak ako s ohňom. Láska sa môže zmeniť na sršiacu nenávisť. Na nenávisť, ktorá dokáže zabíjať. Červená je kráľovská, má výsostné právo medzi farbami. Ako jediná na svete dokáže nenávisť zmeniť na lásku. Predsa len, pozor s ňou, pretože hranice medzi láskou a nenávisťou nie sú viditeľné, avšak dôsledky sú veľmi citeľné.

Červená, energia, ktorú sme dostali do vienka pri narodení. Pracujeme s ňou celý život, zahrávame sa s ňou, riskujeme kvôli nej, jednoducho energia, ktorá má silný dosah. My ľudia si ani neuvedomujeme, akú obrovskú moc držíme v rukách. Nie v peniazoch a hmotných hodnotách je skrytá sila, ale v červenej. Láska, neviditeľná forma obrovskej moci, ktorá spája, delí, hýbe svetom. Neplytvajme ňou, radšej sa o ňu deľme.

 

Pri farbe zvanej fialová sa musím viac zamyslieť. Neviem presne sformulovať, čo si predstavujem pod touto farbou. Asi k nej nemám zvláštny vzťah. Akoby som nevidela, za fialovú oponu. Snáď je to niečo záhadné? Áno, to je ten správny výraz, záhadná fialová, niečo mystické, nevysvetliteľné. Niečo, čo sa nedá presne opísať. Nadprirodzené, fantastické, veď sa poobzerajme okolo seba. Koľko fialovej vidíme? Možno fialky, ľalie, iné kvety, niektoré plody stromov a kríkov Mnohokrát je fialová jedovatá, zabíja.

 

V kresťanskej viere je fialová farbou vyššej hodnosti. Len pápež má fialové rúno. Prečo? Že by bol najbližšie k tomu najvyššiemu? Nevieme, ani sa nedozvieme. Takže to zase skončilo pri tom, že nemám priamu odpoveď na otázku, čo si predstavujem pod touto farbou.

Možno raz, keď s ňou budem mať dočinenia.

 

 

Modrá. Modrá je dobrá, modrá je krásna. Nebo, na ktoré sa pozeráme každý deň, jeho odraz v rieke, popri ktorej prejdeme. Duša, ktorú má každý z nás v sebe, len si to nepriznáme. Modrá duša, ktorá nás spája s nebom. Niečo, čo nás odlišuje od zvierat, čo nás robí ľuďmi. Teda, keď sme ochotní ju prijať, pretože ju máme, či chceme, či nechceme. Naše vlastné ja. To čo sa nedá opísať žiadnymi logickými matematickými rovnicami, ani fyzikálnymi veličinami. Nedá sa chytiť do rúk, nedá sa napustiť do fľaše ako plyn. Jednoducho je.

 

Myšlienky, čo nám prúdia v hlave. Energia, ktorá ich poháňa. Riečky našich mozgových procesov v hlave. Neviditeľná chemická reakcia života. Bez modrej nie sme ľudia. Bez červenej nevieme cítiť, bez modrej nevieme myslieť. Takáto jednoduchá je definícia modrej v mojich pocitoch a očiach.

 

V niektorej viere je farbou meditácie, stavu, keď opustíme svoje myšlienky, sme len sami zo sebou, so svojím ja, svojím vnútorným tichom. Aké je to jednoduché. Sme sami sebou, sme akí sme, vo svojom hlbokom vnútri sme čistí, krásni, modrí. Navonok predsa len ukazujeme niečo iné. Ale ten najvyšší hore má s nami spojenie, jeho nebovomodrá stuha je silno spútaná s nami. Jemu nikdy neujdeme, jeho nikdy neoklameme, tak ako sami seba. Pred svojou modrou farbou nikdy neutečieme. Smutné, že je málo tých, ktorí dosiahli toto poznanie.

Škoda, že duševná modrá neprebije tie farby, za ktoré sa skrývame. Či už teplých alebo studených odtieňov.

 

 

Zelená. Zelená je tráva, stromy, kríky, príroda okolo nás. Keď sa modrá obloha zmieša z hrejivým slnkom. Vytvorí život, zelenú, dôležitý prvok našej existencie na zemi. Vďaka tomuto odtieňu na listoch stromov a kvetín dýchame, prúdi do našich útrob životodarný kyslík. Farba bezhraničnej sily prírody, odtieň bezhraničnej moci. Slovíčko sila sa sfarbí v mojich fantáziách do zelenej. Zdravej, mocnej zelenej. Farba zdravia a harmónie v tele, pohľad na ňu nás upokojuje, zladí všetky naše rušivé procesy. Farba relaxácie, veď nie nadarmo chodíme nasávať energiu a pokoj duše do zelených lesov, parkov, lúk.

 

Naše staré mamy liečili všetky neduhy len zelenými bylinkami. Na všetko mali niečo „zelené“. Na bolesť, kašeľ, smútok v duši. Veď ony vedeli, že príroda nás ozdravuje, lieči, drží pri živote. Sme s ňou silno spútaní. Sme tak trochu zelení.

 

V tejto farbe sa skrýva obrovské množstvo energie. Prúdiacej životodarnej energie. Preto by si mal človek uvedomiť, že ničením prírody okolo nás oslabujeme sami seba. Odlomíme konárik zo stromčeka, vyschne. O jeden zdroj kyslíka v prírode menej. Je to len jeden strom, ale keď každý desiaty človek na zemi zničí jeden strom, ukráti mnoho ľudí okolo seba o čistý vzduch. Keď nebude vzduch prečistený cez listy stromov, budeme dýchať jed, nebude zelene, nebude zvierat, vtákov, vyhynie život na tejto planéte. Ale veď predsa nechceme spáchať takúto masovú samovraždu, nie?

Uctievajme si bohyňu zelenú....

 

 

Zatvorím oči. Vyslovím slovíčko hnedá. Vidím chlieb, ako mi ho mama natiera maslom. Cítim vôňu toho ešte vlažného krajca v ruke. Hnedá je pre mňa farbou istoty a pokojného domova. Keď sme všetci doma, keď sa všetci zídeme pri večeri a preberieme historky celého dňa. Je to farba zeme, ktorá nám dáva úrodu. Obilie, z ktorého sa zomelie múka a upečie ten voňavý chlebík.

Farba múdrosti, ktorú dosiahneme nielen učením, ale hlavne životnými skúsenosťami. Len vtedy je naozaj hnedá, keď sa poučíme, spoznáme pravdu života. Múdrosť a inteligencia nechodia ruka v ruke. Môžeme sa celý život drviť poučky na rôznych školách, spraviť kopu skúšok, predsa nebudeme múdri. Múdrymi nás vedomosti robia len vtedy, keď ich princípy využijeme na účely Života.

Dávajme ľuďom okolo seba trochu chlebovej, dajme im do úst rozplynúť čokoládu, ktorá sa v nich roztopí a zbaví neistoty a strachu. Podajme im kúsok chleba, keď to potrebujú, dajme im pocit domova, keď o to žiadajú. .

Keď si farbu čokolády, ten krásny odtieň istoty vytvoríme samy v sebe, bude sa nám zdať život ľahší a krajší.

 

 

Sivá, smutná, depresívna. Zamračená tmavá obloha, hneváme sa na celý svet. Keď prší a nesvieti slnko, sme akosi podráždení a zlí. Zmizne úsmev u našich tvárí, zamračia sa čelá. Nie je nám dobre, ničomu sa netešíme. Farba bolesti duše. Nie smútku, lež bolesti. Samota, ktorá sa nám vkráda do srdca, pocit, zúfalstva a beznádeje.

Odtieň, ktorý vidíme, keď nič nevidíme. Keď nevieme ako ďalej, bojíme sa budúcnosti, zajtrajšieho dňa. Ale ešte nieje tma, ešte je nádej. Sivá nádej. Sivá nie je čierna. Ešte nie je nič stratené. Hmla, ktorá sa vyparí, len čo vyjde slnko.

Trochu nás potrápi, vyšťaví všetky zásoby šťastia v duši. Potrebujeme ten pocit. Bez tohto pocitu by sme sa nedostali na dno našich síl. Na dno, z ktorého sa dá odraziť. Potrebujeme sa dostať dole, aby sme mali pevnú zem pod nohami, odkiaľ sa dá vzlietnuť. Človek musí prežiť bolesť, stratu, žiaľ. Nepoznal by radosť. Bolesť nás robí silnými, strata nás naučí niečo hľadať. Ísť ďalej a žiť. Aj sivé odtiene patria k životu. Učia nás veriť a dúfať. Veď sú farbou nádeje. A kde je nádej, je aj pokračovanie strateného príbehu. Len sa nebojme pustiť cestou hľadania. Podajme ruku slečne s vizitkou Nádej...

 

 

Čierna. Tma, poriadna čierňava. Slepota, koniec, niet ďalšej cesty. Smrť, amen, ničota. Koniec trápenia, bolesti. Strata lásky, srdca, blízkeho. Tupá bolesť v hrudníku. Tmavý tunel, ktorého koniec nevidíme. Všade čierna. Farba ničoty, smútku, ukrutnej bolesti. Uslzené oči, utrápená duša.

Pocit, že ďalej už nič nie je. Obzeráme sa,  vidíme len tmu. Tmu, za ktorou nič nevidieť. Ponorme sa do nej, prežime bolesť, nemajme z nej strach. Nesmieme ju odmietať. Hoc sa nám vryje do duše, a zabije všetko farebné v nás.

Tam, voľakde na dne nášho srdca, kde všetko vzniká a zaniká, predsa len niečo ešte bliká. V hlbokej diaľke sa mihá svetielko. Slabučké a nesmelé. Ale predsa je. Biele, čisté, nevinné. Ako maják na pobreží, ukazuje nám smer, aby sme nezablúdili. Nechce, aby sme sa stratili. Ešte stále je tam hore niekto, kto o nás stojí. To sám pán Život, to on nás vedie.

 

Otvorme teda poriadne oči, vztýčme hlavu, neobzerajme sa. Hľaďme na krásnu bielu. V tme sa niečo skončí, padne, uhynie. Kde je však koniec, tam vždy niečo začína. Vydajme sa za tou farbou, farbou začiatku, nechajme nech sa vleje do nášho srdca, otvorme oči, začnime si všímať náš krásny farebný život.

Len otvorme oči ....

 Obrázok

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.