Gizka, Rózka a tvarohové rezance.
22. 8. 2011
Gizi néni, teda po slovensky správne teta Gizka, je žienka z dediny, sporovlivá a pracovitá. Počíta každú korunku. Všetko čo sa dá, použije dvakrát, čiže moderne povedané recykluje. Mikroténové sáčky vyperie, osuší vonku a znova použije na voľačo, niekedy sa podarí aj trikrát.
Nové šaty nekupuje, no veď stačia tie, ktoré si kúpila za prvej republiky, tu zašije, tam zašije a hotovo. Parádu netreba, veď na tom sa šetriť nedá. Korunky sa len rozhádžu a čo dá na knižku?
Topánky taktiež, kúpené za prvej...ešte poslúžia.
Manžela už nemá, žije si sama, šetrí, perie a prešíva, pre Ernestka....
Rózka, ktorá skoro každý deň prejde vedľa jej domu, v ušiach s celou farebnou galériou, na perách červený rúž, na krku farebné gulôčky, šaty ako z rozprávky, Úsmev od ucha k uchu, topánky možno zelené, či modré? „Strávila“ už dvoch manželov ..... Tak isto šije a prešíva, ona však na parádu a pre druhých, no veď peniažky treba, pre seba a pre vnúčatá, keď prídu....
Gizka kuká spoza záclonky, v ruke mokrý mikroténový sáčok, práve ho doprala. Z očí jej lietajú pichľavé iskry, namierené do farebnej Rózky. No veď sa na ňu pozrite, ako vymaľovná krava, od hlavy a po päty samá farba, a tie nechty....!
A stále niekde ide! No čo tá žena môže mať doma? Určite nič, ja mám plnú špajzu kompótov, upratané, umyté a vypraté, vyhladené, navarené a napečené pre Ernestka....
Ernestko, syn Gizinéni, jej „budúci“ dedič, príde raz za čas, napapá sa, nabalí sa kompótmi a uhorkami, a s obálkou v ruke uteká ďalej. Och aký je dobrý ten Ernestko, tak sa o mňa stará, vzdychne si Gizinénika.
Rózika má tri deti, keď k nej prídu s vnúčatami, hlučno je u nich ako v cirkuse....Všade hračky čačky, psi a mačky, plno smiechu a kopec jedla. A odchod celej podarenej rodinky je tiež poriadne hlučný.... A na knižke ani korunka. Možno tak akurát korunka na hlave Rózky
Ale zato Gizinéni, poriadna a slušná, peniažteky našetrené ...veď príde Ernestko, čo mu dá? Veď má detičky a žienku/ ktorá nikdy nerobila, no veď načo, „stará“ sa o Gizinéni, teda na papieroch.../
Raz sa stretli tieto dve krásne žienky v obchodíku, čo je jav ojedinelý, pretože Gizka moc nechodí, načo, stačí raz za čas, netreba to s jedlom preháňať, ona je skromná, stačí jej málo.
Rózka plný košík, salámy, pivko, syry, vínko, cestoviny a dve kilá tvarohu ...no veď prídu vnúčatká ...
V Gizkinom košíku svieti sáčok cestovín a ... nič iné.
Gizka kuká do košíka Rózky, slinky sa jej zbiehajú pri pohľade na krásny biely tvaroh ...
Čo budeš variť Rózka?
Ach moja drahá, ja len tak narýchlo fajné tvarohové rezance, to detičky zbožňujú a potom bude grilovačka ....
Oj, veru tvarohové rezance sú výborné, aj ja ich ľúbim ... vraví Gizka, až sa jej slinky kotúľajú po brade...
Tak čo nekúpiš k tým rezancom tvaroh? – spýtala sa hlučná Rózka na celý obchod.
Tvaroh je drahý, mne stačia rezance .... ja nemám navyše. –povie skromne Gizka, poberajúc na cent presne taký dôchodok ako Rózka..
Tak si jedz svoje rezance ... vraví Rózka a štipne po líčku Gizku.
Prešlo pár rokov a Gizka ochorela, ale veď Ernestko sa o ňu postará.....O mesiac už teta Gizka ležala v nemocnici na geriatrii, lebo Ernestko je šikovný, vybavil jej to....
Rózka hlučne oslavovala sedemdesiatku v záhrade v zajatí krikľavej rodiny...
Gizka, bohužial odišla na druhý svet veľmi rýchlo, srdiečko jej nevydržalo ....
A Ernestko veľmi rýchlo predal dom, vybral z banky celoživotné úspory skromnej Gizky a...
Postavilo si dom, predal svoj byt, kúpil auto a odišli celá rodina na cestu okolo sveta.......z Gizikiných ušetrených tvarohových rezancov.
Rózka však, koľkokrát prejde pri jej dome, so slzou v očiach na ňu sponína...Gizka, mohla si si dať radšej so mnou dobré tvarohové razance...
Smutné, trošku prifarbené, ale bohužial skutočné ......