K mame ...
Prečo to bolí až tak veľmi?
Vraj čo bolí, to prebolí.
Asi to je silnejšie,
Nechala nás tu pred rokmi,
Viac to bolí ako vtedy,
Keď jej rakvu spúšťali do zeme.
Neverím, že čas lieči naše bolesti.
Moja je väčšia ako vtedy.
Pocit istoty,
Hoci už mám sto rokov svoj vlastný život.
Lenže domov máš len jeden.
Domov, kde žila tvoja matka.
Domov, kde ste sa stretávali
Hniezdo, odkiaľ som vyletela.
Miesto, kde som bežala liečiť svoje bolesti.
Miesto, odkiaľ som tak veľmi chcela odísť.
To miesto odišlo aj s mamou.
A zostalo prázdne miesto v srdci.
Ktoré neviem ničím zaplniť.
Ale je to ťažšie,
Nevedela som, že to bude také bolestivé.
Vždy s úsmevom na tvári
Za ktorým sa však skrýva obrovská bolesť
Ktorá nie a nie sa zahojiť.
Nič iné, len obrovský pocit samoty
Hoci obklopená svojou rodinou
Že pocit istoty a domova musíš nájsť sám v sebe.
Vždy hľadám tú istotu všade inde,
Milión myšlienok a nápadov v hlave,
A všetko ma nadchne len na čas.
Viem, radosť by to malo spraviť hlavne mne.
Lenže tá radosť vydrží iba chvíľu.
Mama, takto si sa cítila aj ty?
Veď si prežívala to isté.
Stratila si rodičov tak rýchlo
Hoci tiež obklopená rodinou
A predsa si bola tak samučička sama.
Často to pociťujem aj ja,
Že je to sakramentsky ťažké,
A mať pocit istoty a domova v sebe.
A vtedy, keď si ty bojovala,
Že život je najťažšia vec na svete,
Žiť s ranou na srdci.
Ktoré sa rodí s bolesťou.
Naučiť sa usmievať,
Tešiť sa zo života,
Keď ti srdce krváca,
Čo zaplní tú dieru v srdci,
Pretože sa cítim stratená,
Akoby som hľadala svoje miesto
Viem, tam hore je už všetko ľahšie,
Ale ja ešte nechcem odísť,
Prosím pošli mi nejaký návod
Na použitie tohto života na zemi.
Ako nájsť tú istotu vo svojom srdci?
Ako vyliečiť tú krvavú ranu?
Vieru v samu seba?
Nájdem niekedy na všetko odpoveď?
Mami prosím, ešte naposledy....