Choď na obsah Choď na menu
 


K mame ...

9. 10. 2010

K mame

 

Prečo to bolí až tak veľmi?

Prečo to neprejde?

Vraj čo bolí, to prebolí.

Necítim to tak.

Asi to je silnejšie,

Ako má byť.
Ale ako to má byť?

 

Nechala nás tu pred rokmi,

Pred tromi.

Viac to bolí ako vtedy,

Keď jej rakvu spúšťali do zeme.

Neverím, že čas lieči naše bolesti.

Moja je väčšia ako vtedy.

Stratila som mamu
Pocit domova

Pocit istoty,

Že sa mám kde vrátiť.

 

Hoci už mám sto rokov svoj vlastný život.

Lenže domov máš len jeden.

Domov, kde žila tvoja matka.

Domov, kde ste sa stretávali

Hniezdo, odkiaľ som vyletela.

Miesto, kde som bežala liečiť svoje bolesti.

Domov, kde bola mama.
Ten je len jeden.
Ten už nemám.

 

Miesto, odkiaľ som tak veľmi chcela odísť.

Začať svoj život
A byť samostatná.

To miesto odišlo aj s mamou.

A zostalo prázdne miesto v srdci.

Ktoré neviem ničím zaplniť.

Hoci sa snažím

Ale je to ťažšie,

Ako si mnohí myslia.

 

Nevedela som, že to bude také bolestivé.

Ja, silná osoba
Ktorá všetko zvládne
Sebavedomá a veselá,

Vždy s úsmevom na tvári

Za ktorým sa však skrýva obrovská bolesť

Krvavá rana na srdci

Ktorá nie a nie sa zahojiť.

 

Aké to vlastne je?!

Nič iné, len obrovský pocit samoty

Hoci obklopená svojou rodinou

Cítim sa strašne sama.
A nechce to prejsť.
A strašne to bolí.

 

Viem, poznám teóriu.

Že pocit istoty a domova musíš nájsť sám v sebe.

Len sa mi to nedarí.

Vždy hľadám tú istotu všade inde,

len nie u seba.
Len nie v sebe.
Je chyba vo mne?

 

Milión myšlienok a nápadov v hlave,

A všetko ma nadchne len na čas.

Viem, radosť by to malo spraviť hlavne mne.

Lenže tá radosť vydrží iba chvíľu.

 

Mama, takto si sa cítila aj ty?

Veď si prežívala to isté.

Stratila si rodičov tak rýchlo

ako ja vás dvoch,
Teba a otca.

 

Zostala si sama ako prst

Hoci tiež obklopená rodinou

A predsa si bola tak samučička sama.

 

A nečudujem sa,
Že si to vzdala,
Ten boj so životom.

Často to pociťujem aj ja,

Že je to sakramentsky ťažké,

Ráno sa zobudiť,
Usmievať sa na svet,

A mať pocit istoty a domova v sebe.

 

Ani mne to nejde,

A vtedy, keď si ty bojovala,

Som to nechápala.
Teraz už viem,

Že život je najťažšia vec na svete,

Žiť s ranou na srdci.

Je dielo života,

Ktoré sa rodí s bolesťou.

 

Naučiť sa usmievať,

Tešiť sa zo života,

Keď ti srdce krváca,

Je boj, ktorý niekedy
Nezvládam.
Hoci to strašne chcem.

 

Nájsť niečo,

Čo zaplní tú dieru v srdci,

Vôbec nie je ľahké

Pretože sa cítim stratená,

Akoby som hľadala svoje miesto

V tomto svete
Hoci ho už dávno mám.

 

Mami, prosím
Ešte naposledy
Povedz ako to mám robiť?

Viem, tam hore je už všetko ľahšie,

Zmiznú bolesti a útrapy.

 

Ale ja ešte nechcem odísť,

Chcem ešte žiť.
Nechcem to vzdať ako ty,
A tvoja mama.
Hoci to strašne bolí.

 

Prosím pošli mi nejaký návod

Na použitie tohto života na zemi.

Ako nájsť tú istotu vo svojom srdci?

Ako vyliečiť tú krvavú ranu?

 

Nájdem niekedy odpoveď?
Nájdem niekedy tú vieru?

Vieru v samu seba?

Lásku v samu seba?

Nájdem niekedy na všetko odpoveď?

Mami prosím, ešte naposledy....

 Obrázok