Choď na obsah Choď na menu
 


Plamienok šialenstva

9. 10. 2010

Plamienok šialenstva

 

Vyšlo krásne zlaté slnko,

Zalialo svet svojou vôňou.

Tváre vyjasnené, trošku radosti.

Predsa len príde jar.

Nie a nie sa jej dočkať.

Krásnej jari, keď aj bolesť menej bolí.

Bolesť smutnej duše
Hoc slnko žiari
Duša zostala prázdna
Hoc je plná lásky
Krásnej ľudskej,

Krásnej červenej, oranžovej

Zostala v nej malá škáročka

Bolestné miestečko.

 

Dostala čo chcela
Bolesť, ktorú nechcela

Túžila len po lúčoch.

Po farbách, dúhových
Teplých a hrejivých

Nechcela nič,

len nasávať teplú energiu

všeobecnej lásky.

Smer však nebol správny,

Kde bol vtedy kompas?

Vie, že zablúdila,

V tmavom lese samoty.

Nik ju však nechápe
vlastne málokto.

 

Bolo to jemné a milé

Nasávanie príjemnej energie

nič viac, nič menej

v jej duši to bolo podané tak.

Prečo to vidí svet inak?
Predsa to aj sama chápe.

Pretože každý prežíva ten svoj.

Svet svojej duše inak.

 

Ona ho prežívala takto,
Letiac ponad zem,

S milým žltým pocitom.

Je tu však pre svojich,
Vždy aj bola, i keď
Dušička lietala.
Ale je tu pre tých

Pre ktorých žije, dýcha.

Nechcite však od nej

Aby ju hrial lúč jarného slnka,

Tu a teraz.

Keď vidí, čo spôsobil jej let.

Na to potrebuje čas.

 

 

Čas liečenia ranenej duše.

Vie, ranila druhých,

Ktorých nadovšetko miluje.

To jej dodáva viac bolesti

Zarezáva sa jej do srdca.

Krv kvapká na rany.

Čierňava leptá vnútro.
Ranila svojich milovaných

Pretože bojovala uletená duša

Duša, ktorá sa často cíti

Bytosťou nie na správnej planéte.

Je to hriech? Či choroba?
Kto jej dá na to odpoveď?
Nikdy, nikto.

 

Musí ju nájsť sama

sama v sebe.

V tej svojej farebnej,

dúhovej a svietiacej

ohnivej guli,

ktorú cíti vo svojom vnútri

a túži mnohokrát uletieť.

A keď sa to stane

popáli okolo seba viac, než treba

viac než sa patrí
viac než sama chcela.

 

Pocit svojej istoty,

Strieda pocit stratenej planéty

Planéty, ktorá opustila svoju dráhu

Dráhu, ktorú si sama zvolila

Ktorá nie je vždy ľahká.

Len pocit ohnivej bomby zvnútra duše

často prepáli obrannú sféru,

a vtedy všetko navôkol

všetko čo malo svoj rád,
mení sa na chaos

čo nedokáže ovládnuť.

 

Teraz, po veľkom požiari,

Či už snažila sa uhasiť čo sa dá

Cítiť vôkol vôňu popola

A hrejivé slnko ho ešte znásobuje

Zohrieva bolesť v duši
Všade cíti, všade tuší

Že tie črepiny, čo zostali

Zozbierať treba, zlepiť

Pohladiť, pošúchať, poláskať

Vytiahnuť paletu farieb z duše

Tie najkrajšie, žiarivé ,

Živé, ohnivé a pulzujúce

Štetcom srdca vymaľovať.
Vôňu popola na pomaranč,
Črepiny na sladký nápoj
Odtieňov láskavej duše.

 

Premôcť bolesť rany
Teplom lásky liečiť.
Pretože samoliečba

V tichu svojej mysle

Je zdrojom ďalších krokov

Bez ktorých sa nikdy nepohne.

Veď škoda ohňa v hĺbke duše

Keď spaľovať bude len zvnútra

A nepocíti okolitý svet

Krásu farebnej lásky
Čo mnohí skrývajú
Veľmi, veľmi hlboko

V komnatách svojho bytia.

 

Netreba sa báť pocitu

Že sme z inej planéty

Veď každý máme v sebe tú svoju.

Každý sme z tej svojej planéty.

Či už ohnivej alebo vzdušnej,

Zelenej, či modrej
Tá planétka nás samých
Je v každom z nás
Niekto ju používa menej
A niekto viac.

Nepozerajme však na tých,

Ktorí dajú voľnosť svojim dušiam,

Ako na čudákov, či šialencov.

Veď nikto z nás nie je úplne

Z planéty na ktorú stúpame

Každý deň.

 

V každom z nás

svieti plamienok šialenstva,

U niekoho menej,

U niekoho viac.

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.