Rozbitý let
Holubica kĺže sa vzduchom,
rannú rosu chváli.
Purpurovej farbe letu,
radostne sa tvári.
Zlatá stuha špirálovej krásy,
je pre ňu armáda spásy.
Všetku bolesť čo v nútri ju kvári,
špirála krásy jej vylieči chmáry.
V tej chvíli keď začne sa točiť,
zavrie sa svet a príde jas.
Purpurové zulato žiari z očí,
je na planéte čistých krás.
Boliestky duše umyté sú znova,
takto sa cíti farebná a nová.
Silu do života dáva jej let,
už v nej usadil sa ten svet.
Prišli však sivé časy,
ubudlo mnoho z tej krásy.
Jej duša síce stále dúfa,
že znova sfarbí sa zlatá stuha.
Asi letela privysoko, rýchlo,
stiahla všetky víry vôkol.
Keď zmizla hmla z očí, silno,
čierny des omylov sa jej dotkol.
Tak začala stuha strácať farby,
hoc maľovala, nemala však síľ.
Nik nepochopil omylov jej dráhy,
pretože neprežil bolesť jej chvíľ.
Purpurová farba zlatej stuhy,
stratila sa v omyloch jej dúhy.
Zostala len nádej jediná,
že znova sa všetko po kúsku začína.
Bol to však ďalší z omylov vtáčich,
dúfala zbytočne, že letieť jej stačí.
Rozbili sa farby duševnej spásy,
ktoré jej nikto a nikdy nevráti.
A tak holubica s bolesťou v duši,
lieta po svete a nikto netuší.
Čo znamenal pre ňu purpurový svet,
ktorý farbil jej vnútorný ubolený svet.