Choď na obsah Choď na menu
 


Šialený sen

9. 10. 2010

Šialený sen

 

Stojím v kuchyni, pretrela som si oči, pretože som videla nejako zahmlene. Poobzerám sa lepšie okolo seba, ešte raz som si pretrela oči. Ale veď toto nie je moja kuchyňa, alebo že by už bola hotová? Ale veď ja som nechcela takúto modernú Preboha čo to je? Inak wau, krásne, najnovší dizajn, pravé drevo, prekrásne opracované, krásne vonia. Pracovná doska je úplne úžas, špičková kvalita.

 

Chcela som síce novú kuchyňu, ale nie až takto. Úplný luxus, to sa mi asi sníva, určite. Wau a tá podlaha, masív. A tá farba! Dub, milujem to drevo, krásne! Ale kde som to? A aká obrovská kuchyňa, s pracovným ostrovom, môj sen! Ale ten dizajn mi veľmi nesedí. Minimalizmus, ten nemusím. Hoci je to krásne, ale mi to nejako extra nevonia.

 

Idem do ďalšej miestnosti. Wau! Aká obývačka, no úžas, úplný luxus, všetko čo si vie predstaviť náročný človek! Technika totálna špička, obrovský LCD televízor na stene, nádherný luxusný dubový nábytok, takmer krikľavé biele steny. Ani to nemusím, ja mám radšej farby. A tá sedačka, koža, krásna biela! Ale zase nie moja predstava, hoci krásna. Koberec sivý, huňatý, ako kožušina, super sa po ňom chodí, ako v raji. A to je kto? Obďaleč stojí starší pán a milo sa na mňa usmieva.

 

Rozpráva ku mne akoby ma poznal. Že drahá, ja som jeho drahá?! Čo?! Už mi naozaj preskočilo, alebo jemu, ale kde som to? Vysvetľuje mi, že vraj som doma a či sa cítim dobre, lebo som rozrušená Kde? Doma? Toto je môj domov? Tento luxus?Vraj áno, veď som vždy chcela krásny veľký dom, všetko originálne a luxusné! Ja? Žeby? No nepamätám sa, a kto je on, môj manžel?

 

Ale veď aj nemám takého starého chlapa! No tu sa asi stal nejaký omyl! Vraj aký omyl, veď ja som jeho manželka a nech sa už prestanem vzrušovať a nech si oddýchnem! A prečo by som mala oddychovať, nie som chorá?! Ale pre boha, čo sa tu deje?! A keď som už jeho „manželka“ odkiaľ sme nabrali peniaze na tento luxus?! Môj manžel mi ukazuje nejaký prístroj, čo mu visí na krku. Nechápem, čo to je. Tak mi vysvetľuje, že veď to je ten vynález, s ktorým zarobil milióny

 

A čo je to za vynález? Pozriem sa na neho lepšie, ten prístroj má nejako zvláštne na krku, pozriem bližšie, preboha! Veď mu idú nejaké kábliky z krku a sú pospájané s tým prístrojom!? Čo to preboha je?! Ukazuje mi to, odpojí kábliky a zmizne mu hlas, spojí ich a znova má hlas. Vraj či si už nepamätám?! Voľačo sa mu stalo s hlasom a on zostrojil tento prístroj, pomocou ktorého má späť svoj prirodzený hlas a pomohol stovkám nemých prinavrátiť im hlas a na tom si zarobil tie milióny!

 

Čo preboha? Môj manžel je nemý? A takýto starý? So mnou asi niečo nie je v poriadku. Nie, toto nie je pravda, to musí byť omyl. Idem sa poobzerať po tomto dome, veď keď je to môj manžel, tak niekde musia byť aj moje deti. Spálňu som už našla. Samozrejme zase luxus nadovšetko, je tam úplne všetko, čo si náročný človek môže predstaviť pod pojmom luxus.

 

Znova huňatý koberec, svetlo sivé steny, za čelom postele vstupný šatník. A samozrejme plný topánok a luxusných handier. Kde som to preboha?! Prezerám si šaty, samozrejme moja zvedavosť sa ozvala. Sú síce „vysoko“ značkové a kvalitné, ale znova nie môj vkus. Veď ja sa takto konzervatívne neobliekam, preboha, až mi zimomriavky chodia po chrbte! No hrozné! Idem ďalej, na obrovskej chodbe stretávam môjho staršieho syna.

 

 

 

 

 

Ten veru vyzerá presne ako môj pravý syn. Aj sa tak správa. Pýtam sa ho kde sme to. Veď doma a mama čo ti je?! Pozrie na mňa tým svojím flegmatickým pohľadom a vlezie do svojej izby. Do jeho vlastnej, preboha, veď moje deti mali izbu spoločnú! Nakuknem do nej, znova som sa nemýlila, samý luxus, štyri elektrické gitary opreté o stenu, znova huňatý koberec, biele steny minimalistický ale zato poriadne luxusný masívny nábytok.

 

Môj syn nechápavo, flegmaticky na mňa pozerá, vraj čo mi je a ťuká sa do čela. Nechápem, kde som sa to ocitla?! Alebo mám nejaký výpadok? Idem ďalej, prechádzam vedľa kuchyne, hladná som. Vbehnem dnu, že si niečo dám pod zub. A čo vidím?! V mojej novej luxusnej kuchyni pracuje kuchár! Čože?! Odkedy mám ja kuchára! Ten na mňa nechápavo pozerá a ďalej seká bravčové mäso na tej luxusnej pracovnej doske.

 

No mne už naozaj asi šibe! Idem ďalej, ďalšia detská izba, predpokladám že môjho menšieho syna. Nemýlila som sa, veď je samý maskáč a autíčka. A znova v najluxusnejšom prevedení. Trochu mi však odľahlo, pretože ten neporiadok je originály, to je otlačok môjho malého. Ale kde je on?! Vraj sa vonku hrá, odpovedá mi slúžka. Kto?! Čože?! Slúžka?! Preboha, teda už naozaj, čo sa to tu deje?! Buď nie som normálna, alebo mám nejaké okno. Behám po dome ako šialená, otváram všetky miestnosti.

 

Krásne, čisté, nenormálne zariadené, samozrejme s prívlastkom luxus a všetko čo k tomu patrí. Obrovská terasa, samozrejme že v luxusnom prevedení, ratan, drevo a iné drahé materiály. Všade veľa obrovských okien, záhrada obrovská, obrovský trávnik, všetko udržiavané a prekrásne, Hoci znova nie ten môj štýl. Ale povie mi už niekto, vysvetlí mi už niekto kde som to vlastne?! Každý sa na mňa len nechápavo pozerá, tá moja „slúžka„ ma upokojuje a posiela ma oddýchnuť si ! Opakujem, nie som chorá, nič mi nie je, vysvetlite mi čo sa to tu deje! Ja nechcem toho chlapa za manžela, veď to nie je môj chlap, hoci tie deti sú moje.

 

Medzitým šialeným behaním od okna k oknu som zazrela vonku menšieho ako behá po tráve a hrá sa na vojakov. Ja to celé nechápem! Ja nechcem tento luxus, ja som to nikdy nechcela. Môj „akože“ manžel mi vraví, vraj som to vždy chcela, čo sa teraz tak čudujem, a nech mu vysvetlím čo sa to so mnou zrazu stalo! No šialené, určite tu niekomu preskočilo.! Ja a ten luxus? Č o si nepamätá? Keď je už ten môj manžel?! Veď som chcela len malú kuchynku, takú dedinskú, vanilkovú, plnú košíkov, hrncov, tanierikov, šálok a všelijakých rároh! Nie toto! Veď tu je vzduchoprázdno!

 

Žiadne milé ozdôbky, samé sklo a moderné obrazy, ktoré mi nemajú čo povedať. Hrozné! A samá sivá a biela, veď ja som chcela farby, všade farby! Kde je moja žltá spálňa, červená sedačka, zelená stena v kuchyni, kde sú moje košíky, sošky, obrazy? Kde sa to všetko podelo?! Prečo je to tu všetko také luxusné ale šialene otrasné a pre mňa úplne cudzie?! Prečo ten veľký dom? Na čo to je? Nikdy som to nechcela, mne stačil aj môj malý domček!

 

Preboha kde sa to všetko podelo? Ja to tu nechcem! Nenávidím to, chcem ísť preč! Nechcem kuchára v kuchyni, nechcem slúžku, nechcem obrovský šatník plný luxusných handier, nechcem plno izieb, v ktorých zablúdim.

 

 

 

 

 

Chcem naspäť môj život! A nechcem toho otrasného vykáblikovaného starého chlapa, čo si vraví, že je môj manžel! Chcem len tie moje deti, ktoré našťastie vyzerajú „originál“ a aj sa tak správajú. A chcem naspäť môjho milého manžela! Chcem naspäť ten môj úplne obyčajný život! Prosím pomôže mi niekto?! Prosííííííííím......!!!!

 

Otvorím oči. Okolo mňa tma, pretriem si oči lepšie, stále tma, ešte lepšie. Začinam lepšie vidieť. Jééééééééééééé, žlté steny! Utriem si z čela pot, odglgnem si z minerálky čo mám pri posteli. Panebože, to bol ale šialený sen......Pre istotu sa pozriem na môjho chlapa, hlasno chrápajúceho vedľa mňa. Uf, odľahlo mi, je to ten „original“! A nemá kábliky. Otočím sa a spokojná zaspávam s myšlienkou, že si nikdy nebudem priať žiadny luxus, lebo sa mi to ešte náhodou splní...

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.