Choď na obsah Choď na menu
 


Taký obyčajný deň

24. 6. 2011

Ráno po parádne prebdenej noci som si skúšala urobiť pred zrkadlom nejaký ten image. Veď predsa idem na konkurz, asi tak približne v poradí č.33. Môj exmanžel, teda už len spolubývajúci mi hodil o hlavu pár eur, keď že som bola nútená si od neho vypýtať na cestu a podobné výdavky. Moja peňaženka sa riadne scvrkla za ten rôčik divokých udalostí v mojom živote.
No tú omáčku okolo potentovaných 20 eur si mohol za to nechať.
Čo už, nie zo srandy je to už len môj ex:-/
Po dlhom „múdrom“ a podľa neho poučnom monológu som sa vydala na cestu, lenže časovo už nijak nestíham vlak. No bože, mám len 20 minút, pretože som si musela vypočuť siahodlhý prednes od exa o mojom „životnom stave“ a iných exotických problémoch. Lenže čas uteká a ja nestíham vlak, pešo už nijako.
Mobil síce v taške mám, ale je mi k ničomu, je v stave vegetačného "pokoja", no kredit, no baterka :-) No to je o tých mojich financiách, takže len tak na ozdobu.
Akosi zavolať taxík?
Pristavím sa pri jednom skororannom psíčkarovi s otázkou, či si môžem zavolať taxík z jeho telefónu, s výhovorkou, že môj sa práve vybil a už nestíham vlak. Tak trochu udivene na mňa pozrel, ale pošťuchal sa po vreckách, lenže mobil nikde, vraj on sa vydal len psa venčiť, na telefón ani nemyslel.
Pri novinovom stánku pristavím ďaľšieho pána, poprosím o možnosť zavolania. No ten pohľad na mňa, no radšej nekomentujem, ale ide mi „o život“ musím letieť. Podal mi telefón, ale táto možnosť zlyhala, pretože tento týpek bol z kruhov, kde taxíky nepoužívajú,náne číslo na taxík, pretože majú nablýskané fára a brutálne mobily. No a môj, s číslom, mám vybitý, takže znova smola. Lenže čas uteká.
Na ďalší pokus sa mi podarilo uloviť človeka s telefónom a dokonca aj s číslom na taxík.Uff! Tie začudované pohľady a la odkiaľ si spadla, som už neriešila, vlak uteká.
S jazykom na zemi v poslednej chvíli sadám do rýchlika, opätky mám ešte na stanici, ale ja už sedím vo vlaku.
Fuuu, vydýchla som si, stihla som to!
No a teraz si poobhliadnem samu seba :-) Image mám v poriadku, ako sa patrí na konkurz. Kostým fantastický, požičaný od známej, blúzka tiež :-), sandále od susedy, 200 eurová kabelka tiež „na pôžičku“. :-) No čo už so mnou, moje okolnosti nie sú ružové, hlavne, že to na mne nevidieť :-)
Prisadla som si k nejakému pánovi už "vo veku". Podľa image usudzujem, dáky dôležitý to človek :-).
No nevadí, opriem sa dozadu a oddychujem, skúsim si dať dokopy v hlave, už aj tak „zdevastované“ myšlienky. Moje do kolien depilované nohy po sadnutí odkrývajú nedokončenú prácu na končatinách. Snažím sa to zakryť decentným sedením a „luxusnou“ kabelou :-).
„ Pani, môžem sa vás spýtať, nebude vám vadiť?“ otáča sa ku mne môj spolusediaci, inak sympatický týpek.
„Áno, a čo?“hodím na neho "nevyspatý" pohľad.
„Totiž ja som to doma nestihol a......“ vyťahuje z príručnej tašky holiace potreby :-)
„ Kľudne, nenechajte sa rušiť“
Týpek sa pustil do holenia s takou rutinou a rýchlosťou, že toto tuším robí každý deň :-)
Hodím pohľad na moje „nedokončené“ končatiny :-) Ma napadla vec....
Týpek dokončil a hodím do vzduchu otázočku:
„ Prosím, a vám by to nevadilo?
„Čo??
„ No ja som to ráno tiež nestihla..... a....:-)
Týpek chytal farby a dych, mysliac na „zaujímavé“ miesta na mojom tele.... :-)
Joj, ja len , ehm ehm,  kolená by som potrebovala... doriešiť :-)
Očividne z neho padol dvojtonový kameň :-)
Znova s takou rutinou ako nikdy otvorí kabelu, vytiahne jednorázovú žiletku značky Astra a s oduševnením mi ju daruje, vraj nová , nepoužitá, nech si ju nechám, pre šťastie :-)
A tak som ranné dekorovanie mojich kolien dokončila, hoci pri prudkom brzdení na jednej stanici som si vyrobila úrazové tetovanie :-)
„Jáj, vy ste taký normálny“ s vďakou a klipkaním v očiach sa prihováram ..
„Inak aj vy..., ale teraz prepáčte, musím pracovať.“ A so svetelnou rýchlosťou sa pustil do „notbukovania“ :-)
Vo „veľkomeste“ krásne stíham električku, v hoteli s názvom Astra /mi je to nejaké povedomé :-)/, som bola v hodinovom predstihu.
Recepčná ma odfajkla v zozname „kusov“ na konkurz do nemenovanej finančnej inštitúcie a ja si idem dať kávičku do vedľajšej kaviarne. „Svietim“ v nej sama, nikto nikde :-) No veď "slušní" jedinci pracujú .....
Po hodinke sa zídu všetci konkurzochtiví bojovníci, nastupujeme spolu so „šéfkou“ akcie do výťahu. Ešte vo výťahovom zrkadle hodnotím svoj image, super, môže byť, ako vyšitá zo žurnálu. Po skúsenostiach z mnohých konkurzov dbám na svoj vzhľad, vedomosti sú už „vycvičené“,. Ja som v stave pohoda-klídek-tabáček, moji spolukonkurzovčania stresujú, ale no.... veď nejde o život....:-) 
Pohovor a otázky som zvládla bravúrne, moje skúsenosti a znalosti o práci v bankových inštitúciách sú na dosť vysokej úrovni, snažila som sa ostošesť, zapájala som sa do všetkého, hlásila.... No, ročný „výcvik“ na konkurzoch mi prospel :-)
Nasledoval „pokec“ so psychológom. Na otázku o mojom doterajšom najväčšom pracovnom úspechu som vytiahla moju skúsenosť, keď som na istom veľtrhu, ako čerstvý dvojdňový predajca, bola hodená do hlbokej vody a predala som takmer aj výstavný areál :-)
No zabodovala som, avšak ....
„Máme pre vás dve správy, dobrú a zlú ...
Samozrejme, dobrá bola pochvala, vraj by som predala aj panenku Máriu .... Zlá je tá, že na tento post sa nehodím, pretože som „príliš“ aktívna a zákazníkov by som „zjedla“ aj s topánkami :-)  A ja, že veď chcete predať, nie? No, nekomentujem :-)Dajako som mala ciťák, že to bude takto ... :-)
Tak to som teda dopadla...
Neriešim, idem ďalej, čiže domov...
Električka skoro zrazila nejakého chodca, zabrzdila tak prudko, že sme všetci skončili na kope niekde v prednej časti vozňa :-) Plus to tropické teplo, hotový kečup :-)
Museli ju odstaviť, pretože nejaká staršia pani utrpela vážne zranenia, záchranka, meškanie, chaos, stres,  atď a tak som radšej vystúpila a šla ďalším vhodným spojom.
Na stanici si kupujem lístok, riešim dilemu, či ísť osobákom o pár minút, alebo rýchlikom o 1,5 hodinu. Časový „výsledok“ príletu domov ten istý a tak nastupujem do osobáka.
Joj, dve hodiny sa budeme tackať, porazí ma :-)
Kašlať na to, vydržím, čo všetko som už musela za posledný „výcvikový“ rok? :-) Toto je už len čajíček :-)
Pár kilometrov od veľkomesta sa náš osobáčik zrazil s autom na priecestí ...
„ Vážený cestujúci, z dôvodu nehody bude spoj meškať, asi tak hodinu, poprosíme o strpenie. V neďalekej obci je možnosť nastúpiť na autobusový spoj, kde vás dovezie ďalší autobus, ktorý je už na ceste.“ tlmočí nám sprievodca.
Po "prečesaní" mojej peňaženky zisťujem, že nemám ani haka na ten spoj v neďalekej obci/oboznámili nás, že to si ale musíme hradiť sami :-(/, nemám inú možnosť, len zostať a čakať.
Vonku 40 stupňov, v stojacom vagóne za sklom o 20 viac. Všetci s mobilmi pri uchu, chaos. Varíme sa ako lečo.
Stojíme na mieste, kde je z jednej strany pole a z druhej kroviny a lesík.
Tečie zo mňa ako v saune. Pri pohľade na bylinky za oknom ma napadlo, že v tomto teple snáď aj liečivý čajík by sa uvaril z nich :-).
Niekto otvára dvere na vagóne a vyrúti sa von pár odvážlivcov vyvetrať. Vedľa je však druhá koľaj, inde niet miesta na „vetranie“. O chvíľu počujem vrieskanie niekoho zvonka, všetci vyvetraní sa vrútia dnu a na vedľajšej koľaji sa preženie rýchlik svetelnou rýchlosťou. Ten spoj, s ktorým som riešila dilemu :-) . No nič to, nikomu sa nič nestalo, stihli vliezť všetci.
A tak trčíme ďalej.
Nervy, teplo a nič ....Nemám ani glg vody, nič ....
Dievčina oproti mne skladá z časopisu nervózne, raz koníka, potom z toho vznikne žaba a ..... Prihovorím sa jej, pustíme sa do príjemného rozhovoru...., zachránila ma od dehydratácie :-).
Prisadne si tehotná mamička, ktorá sa ponáhľala na sono, hotová z toho, že to nestihne. Všetko bude dobré, upokojujem ju.
Pán sediaci pri mne je zúfalý z toho, že nestihne pohreb svojho kamaráta. Prehodím pár slov s ním a nakoniec príde k záveru,  veď na druhý svet odíde aj bez neho :-)
Staršia pani si „trhá vlasy“, lebo dala „hore“ variť polievku a ....
A takto sa dozvedám osudy a činnosti okolosediacich..... Akoby sme sa ocitli v inom svete, zrazu sa všetci „otvárajú“ a debatujú, akoby sme sa odjakživa poznali. Sťa na dajakej seanse :-). Zvláštna chvíľa ... No fakt, ako vo filme ....
Dievčina si už po chvíli skladá „zvieratká“ z papiera s pokojom angličana ... Večer ju už mám v priateľoch na fejsbuku :-).
„Vážení cestujúci, všetko sa dalo do poriadku, vlak sa pohýňa ďalej, našťastie sa to stihlo len za 3,5 hodiny. „
Že tri a pol hodiny? No mne sa ani nezdalo. V tejto otrasne horúcej a nepríjemnej situácii sa tu zoskupila hromádka ľudí, ktorí zrazu mali k sebe bližšie ....a čas prešiel rýchlejšie.
„Tak toto musím večer zaliať“ vraví pán, ktorý sa „chystal“ na pohreb.
„ Aj ja, a hneď ako prídem domov, dám si za dva!“ trefla do vzduchu babka, ktorej sa polievka na šporáku už aj pripiekla:-)
„Ja ešte nepijem, ale dnes si asi musím dať :-)!“ vraví mladá dievčina .
Vlak sa pohýna a na mojej konečnej zastávke sa lúčim s vlakovými priateľmi. ...
Je už skoro večer, som hladná a smädná a všeličo. .....
Priniesla mi Astra šťastie? :-)
Myslím, že hej.
Ešte sa mi nestalo, že sme mali cudzí ľudia tak blízko a ľudsky k sebe.....
Ťažké chvíle spájajú .......... a žiletka prináša šťastie :-)/hoc aj chvíľkové/
O tom sa nebudem rozpisovať, že túto story môj ex „nezhltol“, vraj kde som trčala.... A znova sme tam kde ráno, počúvaj siahodlhý, poučný a múdry monológ o mne a o mojich exotických problémoch .....

Taký obyčajný deň .....







 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

joo

(Peťule mrškulózní, 19. 6. 2013 12:47)

tak tendlen povídkovač si pamatuju, ten sa mi lúbil aj tehdá, ba aj fčíl :))))